Šestnásťročný pacient mužského pohlavia, ktorý sa do vlaňajšieho roku liečil v psychiatrickom zariadení v inom regióne, bol odoslaný na ambulantné vyšetrenie. Po nedávnom presťahovaní do nášho mesta prišiel prvýkrát do našej ambulancie v sprievode svojej matky. Chlapec sedí v čakárni a bez akéhokoľvek výrazu emócií sa díva pred seba.
„George, môžeš tu počkať, prosím?“ opýtate sa chlapca.
Nereaguje, a tak sa obrátite na jeho matku. „Pani Smithová, poďte, prosím, so mnou.“
Matka je rozrušená. Synov stav ju veľmi trápi.
„Aký bol George, keď bol malý chlapec a hral sa so svojimi rovesníkmi?“ opýtate sa.
„Zahľadený do seba. Zvlášť plachý a nesmelý. Odvtedy, čo začal chodiť na strednú školu, sa to zhoršuje,“ hovorí Georgova matka a začína plakať.
Ponúknete jej škatuľu s papierovými vreckovkami.
Rozpráva, ako George postupne obmedzoval svoje vzťahy s rovesníkmi. „Povedal mi, že nemá rád, keď sa mu niekto smeje za chrbtom. Stále sa zatváral pred svetom sám vo svojej izbe,“ vysvetľuje chlapcova matka.
„Mal nejaké zvláštne záujmy?“
„Áno, začal veľa čítať. Najskôr som z toho mala radosť. Zaujímali ho dejiny dvadsiateho storočia. Ale potom sa začal zvlášť zaujímať o nacizmus,“ spomína matka a znovu sa rozplače.
Dobre, chápem.
Prípad tohto virtuálneho pacienta bol vytvorený na základe klinickej praxe mimo EÚ, môže preto zahŕňať praktiky neschválené v EÚ (napr. neschválené použitie schváleného lieku).
Súhlasím s prehrávaním prípadu tohto virtuálneho pacienta a vyhlasujem, že z prípadu nebudem vyvádzať žiadne dôsledky pre svoju vlastnú ani žiadnu inú prax.